Mnohí z nás sa už viezli metrom. U nás je to nemožné, ale vo väčších mestách vo svete je to nevyhnutný dopravný prostriedok.
V jednom meste metro prevážalo ľudí do práce, za zábavou, jednoducho ľudia ho brali ako niečo nevyhnutné, a zároveň samozrejmé. Raz, v jeden večer, sa v tomto metre realizovali vandali. Všetky značky, ktoré im stáli v ceste vylámali, zničili. Ktoré sa nedali polámať, zastriekali spraymi. Celé metro vyzeralo, ako keby nikomu nepatrilo, ako keby ho nebolo nikomu treba.
Ráno, ako vždy, sa tam nahrnulo množstvo ľudí. Všetci sa náhlili, poväčšine za prácou. Všetci boli zvyknutí sledovať značky, ktoré teraz chýbali. V metre nastal zmätok. Ľudia si cestu nepamätali, nebolo potrebné si ju zapamätať, veď mali orientačné tabule, značky. Ale teraz... Obzerali sa za zriadencami, niekým, kto by im pomohol. Ale nikoho nebolo. Videli iba chaos, steny, na ktorých sa ešte včera vynímali tabule ukazujúce smer, dnes boli postriekané farbami bez ladu a skladu. Skúšali hľadať správnu cestu, každý svoj cieľ. Cestovali zo stanice do stanice, menili trasy, menili vlaky. Kráčali a predsa stáli. Každý prichádzajúci vlak im prinášal aspoň štipku nádeje. Ale namiesto nádeje z neho vystupovali dezorientovaní cestujúci. Čas utekal, deň sa schyľoval ku koncu. Ľudia chodili, cestovali, ale cieľ sa im strácal, nemohli ho nájsť. Do stanice prišiel posledný vlak, posledná nádej. Všetci to už vzdali, neverili, že sa im podarí dostať sa z tohto zmätku, nájsť správny smer.
Zrazu sa metrom ozvalo pravidelné ťukanie. Ťuk, ťuk, ťuk,... Všetci sa otočili tým smerom odkiaľ to prichádzalo. Oči všetkých sa upriamili na človeka, ktorý vystúpil z vlaku a ráznym krokom pokračoval vo svojej ceste. Cestu pred sebou si kontroloval bielou paličkou. Bolo na ňom vidieť, že vie, kam má ísť, pozná cestu k svojmu cieľu. Jemu neprekážali postriekané steny, chýbajúce značenie. Mladí i starí, zdraví aj chorí pomaličky, pomaly začali nasledovať muža s bielou paličkou. Muž vediac, či nevediac im ukazoval cestu, nevidiaci vidiacim. Nevidiaci muž vyviedol cestujúcich z metra, mohli sa dostať domov k svojim blízkym, do svojho cieľa.
Metro u nás nemáme. Cestujeme však všetci. Cestujeme životom. Je len na nás, či sa naučíme pozerať kam kráčame, či si zapamätáme cestu. Naberme odvahu kráčať v Pánovej prítomnosti, tak ako povedal v homílii Svätý Otec František, s Pánovým krížom. Takto kráčať s modlitbou Panny Márie, našej Matky, a vyznávaním Ježiša Krista ukrižovaného, nám Duch Svätý udelí milosť kráčať správnym smerom, dostať sa do svojho cieľa, dosiahnuť dokonalosť.
