Popolcovou stredou začíname štyridsaťdňové obdobie pôstu. Obdobie, počas ktorého sa môžeme, ba mali by sme sa, dobre pripraviť na slávenie najväčších kresťanských sviatkov roka, sviatkov ukrižovania a zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista.
V tomto čase, keď Cirkev značí naše čelo popolom, dávame si predsavzatia, rozmýšľame nad tým, ktoré predsavzatie by bolo to pravé, to in. Nezabúdajme, že cesta do pekla je vydláždená nesprávnymi predsavzatiami. Ako teda sa pripraviť? Boh od nás nežiada predsavzatia, činnosti, ktoré by boli nad naše sily, ktoré by zobrali úsmev z našich tvárí. Postiť sa a usmievať? Nie je to čudné? Nie je! Blahoslavený Ján Pavol II. raz povedal: „Kto si telo drží na krátko, odopierajúc mu to, čo je zakázané, ba často dokonca i to, čo je dovolené, ten opravdivo miluje Boha, dušu i samotné telo; zabezpečuje mu pravé šťastie.“
Keď sa obzrieme okolo seba zistíme, že príležitosťami na umŕtvovanie, ktoré sa od nás očakáva, sú skoro vždy naše každodenné povinnosti. Nenadávať ráno na hlas budíka, prekonať svoju lenivosť; každodenné povinnosti vykonávať s láskou, trpezlivosťou a hlavne dôkladne; chlad a mráz, ktoré nás teraz sužujú, prijímať s trpezlivosťou ako nevyhnutnú súčasť zimy; usmiať sa, aj keď som unavení a nemám chuť sa usmievať; usilovať sa o striedmosť v jedle a pití; udržiavať poriadok vo veciach; niekedy je ťažké vzdať sa vlastnej mienky, ale aj to je jednou z príležitostí na seba umŕtvovanie. Jednoducho, zbaviť sa všetkých tých vnútorných návykov, ktoré by sa nám nepáčilo vidieť v živote iného človeka.
Zastavme sa a a pouvažujem, akým spôsobom dnes žijeme a prežívame ducha pokánia. Žijeme tak ako od nás žiada náš Nebeský Otec, a to zvlášť počas pôstneho obdobia, ktoré začíname prežívať? Pán od nás nežiada pokánie, ktoré by zaťažovalo ostatných. Žijeme uprostred sveta a pokánie , ktoré sa od nás žiada má byť diskrétne, neviditeľné. Ale aj naopak, nič sa nedeje, ak ho niekto občas zbadá. Lebo ak je svet svedkom našich slabosti, prečo by nemohol byť aj svedkom nášho pokánia, našich úspechov v prekonávaní samého seba. Zostavme si svoj vlastný, konkrétny plán odriekaní, sebazaprení, ktoré môžeme obetovať denne nášmu Nebeskému Otcovi. Nie je to jednoduché, preto k tomu potrebujeme pomoc. Získať pomoc je zase veľmi jednoduché. Stačí prísť kajúcne k nohám nášho Otca a vyznať sa zo svojich nerestí, omylov a pádov. V spovedi nám Boh daruje väčšie svetlo, aby sme dokázali každodenne bojovať so zlými náklonnosťami. Získame milosť unikať pred príležitosťami k hriechu, nevrátiť sa k tým istým hriechom. Niekedy je tá milosť vyššia, niekedy nižšia alebo rovnaká. Je iba na nás, aby sme sa naučili počúvať Boží hlas v nás a nezahlušovať ho. Ak pristupujeme k spovedi úprimne, smútok zo spáchaných hriechov sa premieňa na veľkú radosť a zanecháva veľký pokoj v srdci.
„Neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého.“ Pri týchto slovách modlitby, ktorú sa denne modlíme, sa v tomto čase viac zamyslíme. Nedovoľme, aby nás opantal ten, ktorý podvodom a klamstvom nás vedie falošnými dobrami k samote a trpkosti. Lebo bez Boha neexistuje ani pravé dobro, ani pravé šťastie, bez Neho je len samota, zúfalstvo a najväčší smútok.
K tomu, aby sme to všetko zvládali nám náš Nebeský Otec dal Matku svojho Syna. Keď sa na nás budú valiť vlny pýchy, závisti alebo rôznych nerestí, postavil nám pred oči Pannu Máriu, ktorá ako maják na mori života nám ukáže správnu cestu. Ak sa budeme riadiť svetlom jej života, nikdy nestroskotáme.
