Na strednej škole sme sa učili aj cudzie jazyky. Bolo to za totality tak jedným z cudzích jazykov, ktorý sa tváril ako náš rodný jazyk (lebo to mocipáni tak chceli) bola ruština. Ďalšie sme si mohli vybrať. Ja som si vybral nemčinu a francúzštinu. Po čase som zistil, že viac by mi bola osožila angličtina, ktorá je teraz takým „esperantom“ vo svete. No, čo už. Po čase som si povedal, že sa budem ako samouk učiť aspoň nejaké anglické slovíčka. Kúpil som si aj učebnicu – Anglicky za 24 dní. Ešte je zabalená.
Raz sa mi prisnil sen, trochu zvláštny sen, teraz viem, čo znamená – živý sen. Zobudil som sa s takým strachom, alebo skôr znepokojením. Mal som mať skúšku z angličtiny a ja som nebol pripravený. Ja som sa ani nepozrel do učebnice. Hrôza! Oblial ma studený pot. Každý študent to už zažil, aj ten najsvedomitejší. Trvalo mi dosť dlho, kým som si uvedomil, že už desiatky rokov do školy nechodím a žiadna skúška z angličtiny ma nečaká. Keď si na to spomeniem, ešte aj teraz ma premkne taký zvláštny pocit z nesplnenej povinnosti.
A tak som rozmýšľal, bola to pravda, nebola? A ak to nebola pravda iba sen, čo to malo znamenať? Čo mi ten sen chcel povedať? Alebo kto a čo mi prostredníctvom sna chcel povedať? A potom mi to došlo!
Celý náš život je ako škola. Od narodenia sa učíme. Učíme sa chodiť, rozprávať,... najprv iba také detské veci. Potom ako sa vyvíjame, sú to už vážnejšie a vážne veci. Boh nás stvoril, aby sme Ho poznali, milovali a tak k Nemu do neba prišli. A tu sú korene môjho sna! Mám Boha – angličtinu (nech mi Pán odpustí takto HO porovnávať) poznávať, milovať a potom prísť na skúšku – do neba. Každý z nás má iné podmienky a čas na učenie, poznávanie. Niekto sa stretne s Ním už na začiatku života, rodičia ho učia. Niekoho neskôr „učitelia v škole života“ a niekto si kúpi učebnicu a učí sa sám za 24 dní, alebo viac, či menej. Každý z nás má čas na štúdium, na teoretickú i praktickú prípravu k skúške. Je na každom z nás, či si učebnice, ktoré sú nám ponúkané, iba kúpi, alebo ich aj rozbalí. Či si ich iba prelistuje, alebo sa aj zahryzne do nich a poriadne naštuduje každú lekciu. Čo sú tie učebnice pre nás? Sú to sviatosti, v ktorých sa nám predstavuje, odhaľuje a ponúka. Sú to mimoriadne, jubilejné, sväté roky. Sú to chorí a chudobní , ktorých stretávame na životnej ceste. Sú to mladí i starí, ktorým treba podať pomocnú ruku. Sú to zblúdení, ktorým treba ukázať cestu. Sú to unavení, ľahostajní ktorým treba podať vitamín B-oh. Sú to blízki i úplne cudzí, ktorí potrebujú našu blízkosť.
Začína pôst. Najlepší čas na štúdium, najlepší čas preveriť si znalosti, doplniť si chýbajúce „vedomosti“. Nikto nevie, iba On – Skúšajúci, akú taktiku si zvolí. Či bude skúšať podľa tried, podľa ročníkov, či zaváži abecedný zoznam, alebo si bude náhodne vyberať.
A preto dobrá rada: Pripravujme sa, mňa nevynímajúc, sústavne, systematicky, poctivo, aby sa nám nestalo, že za dverami sedí skúšajúca komisia a my nie sme pripravení. Obleje nás studený pot a nebudeme sa môcť vyvliecť zo skúšky, preložiť si ju, ospravedlniť sa, že nie sme pripravení. Čo je ešte horšie, opravný termín neexistuje.
